Vy, ktorí máte radi roláky, viete, že hrejú presne vtedy, kedy majú. Priľnú na telo, pevne ho obopnú, držia a nepustia. Tak ako priateľ. Môžete ho objať, keď máte trápenie, keď sa tešíte, alebo aj len tak. Bez dôvodu.
Poznáte to dobre. Stretnete sa, spoznávate, stále viac a viac zisťujete, že toho máte veľa spoločného. Ba čo viac, máte pocit, že ho poznáte odjakživa. Stačí jedno slovo, pár písmenok a vy viete, kedy je mu nanič alebo kedy chce do celého sveta vykričať, aký je šťastný. Ak veríte na telepatiu, tak viete aj to, kedy vás potrebuje a vtedy zdvihnete telefón a poviete mu, že ste ho len chceli pozdraviť. Viete o ňom veľa, dobré, zlé, milé i nepríjemné. Napriek tomu ho máte radi. Aj keby odišiel na druhý koniec sveta a viac sa neozval. Aj tak je súčasťou vášho života.
Niekedy premýšľam nad tým, či je dobré vedieť o tom druhom tak veľmi veľa, že už viac ani vedieť nemôžete. Človek predsa musí mať tajomstvá.
Lepšie je nevedieť, nepýtať sa. Vtedy to tak nebolí. Domnienky a dohady predsa nie sú realita. Alebo áno? Chcem vedieť. A tak sa pýtam. Občas aj na veci, o ktorých viem, že budú bolieť. Nie je predsa len lepšie vedieť? Či radšej čakať na niečo čo nás nečakane zaskočí a nepríjemne prekvapí?
Vlak ma dnes unášal niekoľko desiatok kilometrov, za oknami tma, čas na premýšľanie. Ani chlad v nevykúrenom vagóne mi neprekážal.
Nemám svoj rolák na dušu. Dávno som oň prišla. A neviem či ešte nejaký budem chcieť. Vedieť o druhom všetko je priveľká zodpovednosť. Opatrovať cudzie tajomstvá berie veľa energie ak sa o tie svoje neviete podeliť s inými.
Stratila som svoj rolák a je mi zima.
